Už som v pohode, sedím si v nátačkach za počítačom, ale dnes mi nebolo všetko jedno!
Doobeda bolo horúco, slnko pražilo do nemoty, ale predsa sme sa s manželom vybrali na bicykle. Bolo dusno a pomaly sa začali zbierať kopovité mraky. Potom sme vypotení až do špiku kostí sadli za počítač a ja som si, ako obyčajne, otvárala všetky stránky s počasím s nádejou, že niektorá bude predpovedať búrku aj u nás. Okolo 15 hodiny to už vyzeralo sľubne. Zo severu sa začínala nasúvať búrková oblačnosť, ale ako obyčajne sa nad nami roztvorila na dve časti a pršalo naľavo i napravo od nás, ale u nás nič. Síce trochu pohrmievalo, ale nám sa búrka vyhýbala. Zase pozerám na radar, snáď ten ďalší búrkový mrak nás zasiahne. Dcéra sedela na terase a čítala. Stále ticho pohrmievalo, ale náš psík Mášenka, ktorá sa búrky veľmi bojí, bola už zalezená v bezpečí kotolne.
Začalo trochu pršať a vtedy mi napadlo, že idem pooberať broskyne, aby ich prípadný búrkový vietor nepozhadzoval. Cestou do záhrady sme sa s dcérou ešte hnevali, že poriadne neprší, len prská, že sa na nás tam hore hnevajú. Vracala som sa do kuchyne a v tom to prišlo. Asi sme toho hore nahnevali našimi rečami. Rovno za chrbtom mojej dcéry (sedela na tejto stoličke) obrovská rana a záblesk súčasne.
Skoro som pustila broskyne na zem, ako sme obe „paprali“ dnu. Nebolo nám všetko jedno! Muselo udrieť do nášho domu. Potom sme to s manželom analyzovali a to miesto, kde som videla záblesk, bolo presne tam, kde máme vývod hromozvodu do zeme. Máme prízemný bungalov a potom, že hromy udierajú do najvyšších miest! Už ani tie blesky nie sú to, čo bývali!
Libuša Sabová
